Dnes žije na svete viac ako 1000 druhov netopierov (Chiroptera), takže sú hneď po hlodavcoch (Rodentia) druhou najväčšou skupinou cicavcov. Ich geografický pôvod je však zatiaľ neznámy.
Icaronycteris – jeden z najstarších známych netopierov (zdroj: dkimages.com).
Najstaršie netopiere pochádzajú zo spodného eocénu, z doby pred viac ako 50 mil. rokov. Aj keď fosílny materiál nie je výnimočne bohatý, pochádza z rôznych svetových nálezísk – Severnej Ameriky (formácie Green River vo Wyomingu), Severnej Afriky (Chambi v Tunisku), Európy (Parížska panva vo Francúzsku), Austrálie (Queensland) a v roku 2007 boli popísané pozostatky aj z Ázie – tu boli do tej doby známe fosílie zo stredného eocénu Pakistanu (izolovaný zub popísaný v roku 1981) a Číny (panva Yuanqu). Nedávno publikovaný fosílny materiál prvých netopierov zo spodného eocénu pochádza z indickej formácie Cambay a zahŕňa sedem druhov zo siedmych rôznych rodov (novo popísané boli dva rody a päť druhov).
Jedna z najzaujímavejších publikácií na tému bazálnych predstaviteľov Chiroptera bola taktiež publikovaná v poslednej Nature. Nancy B. Simmons s kolegami popísali nový druh netopiera z formácie Green River vo Wyomingu. Cicavec bol pomenovaný Onychonycteris finneyi („Finneyho netopier s pazúrmi“) a je starý približne 52,5 mil. rokov. Pretože nešlo nový druh zaradiť k žiadnemu už existujúcemu taxónu, autori preto vytvorili novú čeľaď Onychonycteridae. Nový netopier je zaujímavý najmä preto, že prináša ďalšie dôležité informácie o evolúcii netopierieho letu a echolokácie. Tato problematika je totiž už dlhú dobu predmetom diskusií. Našli sa tu tri hlavné hypotézy na tému postupnosti nadobúdania schopnosti letu a využívania laryngálnej (hrtanovej) echolokácie: „flight-first“ (najprv a vyvinula schopnosť letu), „echolocation-first“ (netopiere používali echolokáciu skôr ako sa u nich vyvinula schopnosť letu) a „tandem-development“ (echolokácia aj let sa vyvinuli takmer rovnako). Onychonycteris, fylogeneticky najprimitívnejší predstaviteľ Chiroptera, bol schopný lietať, ale echolokáciu nepoužíval (jeho slimák bol podobných rozmerov, ako v prípade kaloňov, ale menší ako u netopierov, ktorí echolokáciu používajú), takže sa zdá, že správna je hypotéza „flight-first“, teda že echolokácia sa u nich objavila až po tom, keď sa u nich vyvinula schopnosť lietať. Morfológia lebky a obsah žalúdka však napovedajú, že minimálne šesť iných bazálnych netopierov z eocénu (Icaronycteris, Archaeonycteris, Palaeochiropteryx, Hassianycteris, Tachypteron a Tanzanycteris) echolokáciu používalo.
<br>
Holotyp druhu Onychonycteris finneyi (zdroj: Simmons et al., 2008).
Rod Onychonycteris sa od svojich najbližších príbuzných, medzi ktorých patril napr. Icaronycteris, ktorý taktiež pochádza z wyomingskej formácie Green River, líši najmä väčšími rozmermi, morfológiou lebky a dlhými pazúrmi na každom z prstov krídla (prst IV a V má pazúry kratšie, ale stále zreteľné). Primitívne proporcie končatín a prítomnosť takto veľkých pazúrov potom naznačuje, že sa jednalo o agilného stromového živočícha. Morfológia chrupu napovedá, že sa O. finneyi živil hmyzom. Vzhľadom k tomu, že nebol vybavený echolokáciou, je pravdepodobné, že na svoju korisť útočil práve vtedy, až keď ju zbadal alebo ucítil. Nie je teda známe, či išlo o nokturnálneho (nočného), diurnálneho (denného) alebo krepuskulárneho (súmračného) živočícha. Čiastočnou odpoveďou by snáď mohla poskytnúť veľkosť očníc, tie ale boli u obidvoch známych jedincov posmrtne rozdrvené.
Pokiaľ ide o samotný fosílny materiál, Onychonycteris je známy, ako už bolo povedané, na základe dvoch viac-menej dobre zachovalých jedincov, z nich jeden bol objavený v kameňolome Finney v Lincoln County, dňa 23.8.2003, a druhý pochádza zo súkromnej zbierky.
Zdroj: Nature, Naturwissenschaften, preberané z www.wildprehistory.org, preklad: R. Tvarožka
Posted in: Cicavce,Netopiere
0 komentárov:
Zverejnenie komentára