Veľké vymieranie druhov spôsobila toxická voda z hĺbok oceánov

Najväčšie vymieranie druhov v histórií Zeme z pôsobila jedovatá voda z hĺbok morí. Vedci objavili, že machovky – bežné morské organizmy žijúce v kolóniách - začali vymierať milióny rokov pred udalosťou známou ako “Veľké vymieranie druhov“ na konci permu pred 251 miliónmi rokov, napísal National Geographic.

Behom takzvaného “Veľkého vymierania druhov“ zmizlo okolo 90% morských a 70% suchozemských druhov “Bol to veľmi pomalý proces“ povedala pre National Geographic Catherine Powersová, paleobiologička z univerzity v Južnej Karolíne a spoluautorka novej vedeckej štúdie. Ako prvé zmizli hlbokomorské živočíchy, potom nasledovali obyvatelia plytkých vôd. “To ukazuje, že niečo prichádzalo z hlbín oceánu“ povedala Powersová. “to, čo zabilo tieto organizmy a pravdepodobne spôsobilo mäsové vymieranie, súvisí s procesmi v oceánskej cirkulácii “, dodala.

Machovky pre ňu predstavujú vynikajúci študijný materiál na skúmanie efektov mäsového vymierania. “Žijú vo všetkých typoch morských ekosystémov, pri tropických útesoch, v blatistých plytkých vodách i v hlbokých moriach, a reagujú na faktory životného prostredia rozdielnymi rastovými formami “vysvetľuje vedkyňa. Najpravdepodobnejším dôvodom, prečo machovky postupne vymierali, je stúpanie toxickej vody z hĺbky oceánu. Táto voda sa uvoľnila kvôli stúpajúcim globálnym teplotám.

“V tej dobe prebiehala masívna sopečný činnosť na Sibíri, ktorá uvoľnila do atmosféry veľa oxidu uhličitého, čo viedlo ku globálnemu otepľovaniu,“ povedala podľa National Geographic Powersová. Otepľovanie hladiny morí znížilo schopnosť oceánov absorbovať kyslík. Kvôli tomu začal stúpať toxický sírovodík vyrábaný hlbokomorskými baktériami, ktoré k životu nepotrebujú kyslík. “Je pravdepodobné, že toxické výpary zo sírovodíku unikali z oceánov a zabíjali aj suchozemské zvieratá,“ tvrdí Catherine Powersová.

Margaret Fraiserová, paleontologička z Wisconsinskej univerzity v Milwaukee, ktorá sa na štúdiách podieľala, hovorí: “Až doteraz sme pre tieto javy na konci permu mali len geochemické a sedimentologické dôkazy. Teraz máme aj biologickú informáciu o tom, ako organizmy reagovali na stres.“ Ďalšia teória o veľkom vymieraní organizmov zahrňuje aj sopečné erupcie a meteority. “Veľa predchádzajúcich teórii o veľkom vymieraní na konci permu sa zameriavalo na prudké a náhle katastrofálne záležitosti, ako napríklad na veľmi intenzívnu sopečnú činnosť a dopady meteoritov,“ uviedol Paul Wignall, paleoekológ z britskej univerzity v Leedsu. Pokiaľ k takýmto udalostiam došlo, boli znásobené ďalšími veľmi stresujúcimi podmienkami, tvrdí. Podľa nej táto štúdia vychyľuje kyvadlo do opačného smeru, preč od myšlienky, že sa všetko stalo v jedinom okamžiku, napísal National Geographic.

Štúdia sa zároveň venuje otázke, či aj dnešná doba globálneho otepľovania ovplyvní život v moriach a na pevnine. “Na konci permu neboli kontinenty na rovnakom mieste ako sú dnes,“ hovorí Powersová , “Bol len jeden superkontinent a oceánska cirkulácia bola úplne odlišná.“ Aj tak dnešné a dávne globálne otepľovanie súvisí, informoval National Geographic spoluautor štúdie David Bottjer. “Zdá sa, že súčasné otepľovanie dosiahne na takúto úroveň, že spôsobí podobnú krízu. Nedokážeme to však povedať na isto,“ dodal.

Zdroj: Podľa článku Helen Scalesovej v National Geographic spracovala Hanka Hermová preložil Osky

Posted in: Vymieranie