Neogénne moria Centrálnej Paratetýdy boli obývané nespočetným množstvom rôznych dravých živočíchov. Na vrchole potravinového reťazca dominovali stavovce – ryby, raje, žraloky, delfíny a tulene. Avšak aj bezstavovce boli zastúpené rozmanitými, na prvý pohľad možno nenápadnými predátormi. Patrili sem hlavne hviezdovky, sépie, nautiloidy, ústonôžky, niektoré desaťnožce, ako aj mnohé druhy dravých ulitníkov.
V spoločenstvách gastropódov boli dravce reprezentované viacerými čeľaďami, pričom jednou z nich bola aj čeľaď Muricidae. Na lokalite Malý trávnik v Dubovej (Dunajská panva) boli v piesčito-ílovitých sedimentoch vrchnobádenského veku (stredný miocén) objavené fosílie schránok zástupcov tejto čeľade patriace niekoľkým druhom. Najčastejšie nálezy patrili schránkam druhu Ocenebra vindobonensis (HÖRNES). Schránky týchto gastropódov sú zavalité a masívne, s relatívne veľkým posledným závitom. Ulity adultných jedincov dosahujú výšku od 25 do 30 mm. Povrch schránok je zdobený nápadnými hrubými priečnymi rebrami a valmi, ktoré pretínajú početné špirálové rebierka. Ústie je podlhovastého hruškovitého tvaru s vyvinutými výraznými zubami na vonkajšom lábiu. V oblasti dnešnej Dubovej bolo počas vrchného bádenu (13,65 – 12,70 mil. r.) pre tieto ulitníky domovom plytkovodné morské prostredie v blízkosti pevniny (Malé Karpaty) v zóne infralitorálu s jemným ílovitým, až piesčito-ílovitým dnom. Paleoprostredie sa vyznačovalo normálnou salinitou morskej vody bohatej na planktón. Ulitníky druhu Ocenebra vindobonensis (HÖRNES) boli dravce, ktoré lovili iné mäkkýše. Spôsob získavania potravy týchto predátorov bol podobný, ako u zástupcov čeľade Naticidae. Tieto neľútostné gastropódy vyhľadávali na morskom dne rôzne mäkkýše, ktorých sa najskôr zmocnili a následne jazýčkom - radulou za pomoci pôsobenia kyslého sekrétu vyvŕtali do ich schránky okrúhly otvor. Cez tento otvor potom vsunuli dovnútra schránky ukoristeného mäkkýša svoj špeciálne vyvinutý jazýček, pomocou ktorého mohli ulovenú korisť skonzumovať.
Je pravdepodobné, že tento druh sa špecializoval predovšetkým na lov lastúrnikov – hlavne ustríc. Túto teóriu podporujú aj recentní predstavitelia rodu Ocenebra. Typickým príkladom je recentný taxón Ocenebra erinaceus (LINNAEUS), ktorý obýva pobrežné vody Európy a severnej Afriky. Tieto ulitníky sa živia najmä ustricami a inými sesílnymi lastúrnikmi. Sú postrachom najmä pre ustricové farmy, kde niekedy páchajú značné škody. Vyskytujú sa v Boreálnej a Mediteránnej provincii, najčastejšie v pobrežných oblastiach prílivovej zóny a sublitorálu, s maximálnym rozšírením až do hĺbky 150 m. V plytčinách počas odlivu často vyhľadávajú úkryt pod plochými kameňmi. Je to bežný a častý druh ulitníka, ktorý obľubuje najmä kamenisté dno a skalnaté pobrežia. Zvyšky fosílneho taxónu Ocenebra vindobonensis (HÖRNES) boli na našom území v sedimentoch vrchného bádenu okrem lokality v Dubovej nájdené aj na nálezisku v Smoleniciach, Horných Orešanoch (Dunajská panva) a pri Borskom Mikuláši (Viedenská panva).
V spoločenstvách gastropódov boli dravce reprezentované viacerými čeľaďami, pričom jednou z nich bola aj čeľaď Muricidae. Na lokalite Malý trávnik v Dubovej (Dunajská panva) boli v piesčito-ílovitých sedimentoch vrchnobádenského veku (stredný miocén) objavené fosílie schránok zástupcov tejto čeľade patriace niekoľkým druhom. Najčastejšie nálezy patrili schránkam druhu Ocenebra vindobonensis (HÖRNES). Schránky týchto gastropódov sú zavalité a masívne, s relatívne veľkým posledným závitom. Ulity adultných jedincov dosahujú výšku od 25 do 30 mm. Povrch schránok je zdobený nápadnými hrubými priečnymi rebrami a valmi, ktoré pretínajú početné špirálové rebierka. Ústie je podlhovastého hruškovitého tvaru s vyvinutými výraznými zubami na vonkajšom lábiu. V oblasti dnešnej Dubovej bolo počas vrchného bádenu (13,65 – 12,70 mil. r.) pre tieto ulitníky domovom plytkovodné morské prostredie v blízkosti pevniny (Malé Karpaty) v zóne infralitorálu s jemným ílovitým, až piesčito-ílovitým dnom. Paleoprostredie sa vyznačovalo normálnou salinitou morskej vody bohatej na planktón. Ulitníky druhu Ocenebra vindobonensis (HÖRNES) boli dravce, ktoré lovili iné mäkkýše. Spôsob získavania potravy týchto predátorov bol podobný, ako u zástupcov čeľade Naticidae. Tieto neľútostné gastropódy vyhľadávali na morskom dne rôzne mäkkýše, ktorých sa najskôr zmocnili a následne jazýčkom - radulou za pomoci pôsobenia kyslého sekrétu vyvŕtali do ich schránky okrúhly otvor. Cez tento otvor potom vsunuli dovnútra schránky ukoristeného mäkkýša svoj špeciálne vyvinutý jazýček, pomocou ktorého mohli ulovenú korisť skonzumovať.
Je pravdepodobné, že tento druh sa špecializoval predovšetkým na lov lastúrnikov – hlavne ustríc. Túto teóriu podporujú aj recentní predstavitelia rodu Ocenebra. Typickým príkladom je recentný taxón Ocenebra erinaceus (LINNAEUS), ktorý obýva pobrežné vody Európy a severnej Afriky. Tieto ulitníky sa živia najmä ustricami a inými sesílnymi lastúrnikmi. Sú postrachom najmä pre ustricové farmy, kde niekedy páchajú značné škody. Vyskytujú sa v Boreálnej a Mediteránnej provincii, najčastejšie v pobrežných oblastiach prílivovej zóny a sublitorálu, s maximálnym rozšírením až do hĺbky 150 m. V plytčinách počas odlivu často vyhľadávajú úkryt pod plochými kameňmi. Je to bežný a častý druh ulitníka, ktorý obľubuje najmä kamenisté dno a skalnaté pobrežia. Zvyšky fosílneho taxónu Ocenebra vindobonensis (HÖRNES) boli na našom území v sedimentoch vrchného bádenu okrem lokality v Dubovej nájdené aj na nálezisku v Smoleniciach, Horných Orešanoch (Dunajská panva) a pri Borskom Mikuláši (Viedenská panva).
0 komentárov:
Zverejnenie komentára