Najväčšie dinosaury: Dospelé bábätká?

Dlhokrké dinosaury ťažké ako stádo slonov ťažkopádne kráčali po štyroch stĺpovitých nohách. Ťažko uveriť, že ich prapredkovia merali sotva pol metra, lovili drobné zvieratá a čiperne behali na dvoch končatinách. Toto je príbeh jednej z najpompéznejších evolučných premien v histórii.

Obrovskí už v začiatkoch

Dinosaury zo skupiny tzv. sauropódov boli najväčšími suchozemskými zvieratami všetkých čias. Už ich prvotné druhy spred približne 210-220 miliónov rokov dorastali do telesných rozmerov, akými by predčili súčasné slony africké (taký Isanosaurus meral 17 m a vážil vyše 12 ton), a pod túto úroveň klesla počas nasledovných takmer 150 miliónov rokov existencie iba hŕstka z nich. 

Na opačnej strany evolučnej „priepasti“ máme polmetrové štíhle zvieratá ako napr. argentínskeho marasucha spred asi 240 miliónov rokov. Na pohľad pripomínajú jaštericu s mimoriadne predĺženými zadnými končatinami a podlhovastou zubatou tlamou, aká prezrádza lovca malej koristi. Čo ich od jašteríc výrazne odlišuje sú však chytavé „ruky“ a končatiny umiestnené priamo pod telom, nie trčiace do strán. 

Rekonštrukcia Marasuchus lilloensis

Je pozoruhodné, ako podobne vyzerali v rovnakom čase žijúci prapredkovia krokodílov. Nie je to ale prekvapivé. Z evolučného vývoja vyplýva, že prvotní zástupcovia príbuzných skupín (krokodíly boli sesterskou vývojovou vetvou ku dinosaurom a ich najbližším príbuzným) budú vzájomne podobní. Príčina? Od ich predka, ktorého obe skupiny zdieľali, ich delí iba málo času na evolučné zmeny. Túto situáciu pozorujeme u prakticky vo fosílnom zázname dobre známych skupín (napr. podobnosť prvotných prakoňov, pratapírov a pranosorožcov). 

Tváre bábätiek na staré kolená

Ako sme spomenuli, už prvotné sauropódy boli veľké. Vážili takmer toľko, čo dnešné slony a merali okolo 10 metrov. Ich pôvod sa tradične odvodzuje od iných dlhokrkých dinosaurov, archaických „prosauropódov“. Veľkosťou tvorili ideálny prechod medzi neskoršími supertitanmi a staršími drobcami – obvykle merali 1,5-10 m. Zachovávali si síce chytavú prednú končatinu predkov, no pomery dĺžky končatín poukazovali na zvieratá, ktoré sa rovnako dobre pohybovali po dvoch aj štyroch končatinách. No na druhej strane, zdali sa byť príliš špecializované a mnohé z nich nedokázali predné končatiny vytočiť tak, aby ich efektívne mohli používať pri štvornohom pohybe.

V roku 2005 poukázali opísané embryá starobylého dlhokrkého dinosaura z rodu Massospondylus na pozoruhodný fakt, že jeho čerstvo vyliahnuté mláďatá boli celkom odlišné od dospelých zvierat. Kým dospelé jedince kráčali iba na zadných, mláďatá boli štvornohé s proporciami končatín sauropódov. Kostričky mláďat iného prosauropóda sa zdali byť tak odlišné od dospelých prosauropódov, že im paleontológovia dokonca vyčlenili vlastnú čeľaď (Mussasauridae). Ich dlhé, cylindrické zuby, robustná brada, krátka tvárová časť a dosah sánky smerom dozadu... to všetko oveľa viac pripomínalo dospelé sauropódy. Znamená to, že vznikli zo svojich archaických predkov tak, že si do dospelosti zachovali mnohé anatomické črty mláďat v evolučnom procese zvanom pedomorfóza. Možno ich preto považovať za akési mimoriadne prerastené dospelé bábätká!

Pedomorfóza je bežný spôsob evolučnej premeny. Dokonca sa ukazuje, že sa do istej miery podieľal na vzniku nášho druhu. Preto pripomíname oveľa viac mláďa nášho najbližšieho príbuzného, šimpanza, než jeho dospelého jedinca. Ponášame sa naň tvarom rúk aj nôh, menším množstvom ochlpenia, vzpriamenou postavou, ale predovšetkým plochou tvárou bez nadočnicových oblúkov a ďalšími znakmi. 

Prechodné formy

Fosílny záznam poskytoval viaceré druhy, ktoré v stavbe tela predstavujú „medzičlánky“ medzi vývojovým stupňom (v dospelosti) výlučne dvojnohého massospondyla a neskoršími výlučne štvornohými sauropódmi. Šesťmetrový juhoafrický Aardonyx už dokázal „dlane“ predných končatín do istej miery vytočiť, hoci v dospelosti zrejme zostával limitovaný na dvojnohý pohyb. Okrem toho stratil typický znak prosauropódov, kožené líca. Ich absencia pomáhala veľkým sauropódom odtŕhať tlamou oveľa väčšie množstvo rastlinnej potravy. V čase, keď žil – pred asi 200 miliónmi rokov - predstavoval archaickú formu. Evolučne pokročilejší Melanorosaurus a žil už pred 220-210 miliónov rokov. Tento juhoafrický dinosaurus sa v dospelosti už pohyboval prevažne na všetkých štyroch končatinách. 

Rekonštrukcia Melanorosaurus readi

Sauropódy a prosauropódy spolu vytvárajú skupinu zvanú sauropódomorpha. Jej sesterskou vývojovou vetvou sú teropódy, dravé dinosaury ako napr. slávny Tyrannosaurus. Napriek odlišnosti ich neskorších druhov, keď si vezmeme ich najprimitívnejších zástupcov, dostaneme vcelku podobné zvieratá. Prvotné sauropódomorfy ako Saturnalia alebo Panphagia, oba asi poldruhametrové žijúce pred asi 220 až 230 miliónmi rokov, majú kratšie krky a predné končatiny, no väčšie hlavy a dlhšie zadné končatiny než ich neskorší príbuzní. V stavbe tela predstavujú ideálny prechod medzi mäsožravými dvojnohými predkami dinosaurov a prevažne dvoj- a/alebo štvornohými bylinožravcami, ktoré mali blízko ku prvým sauropódom.

Od úplne prvých sauropódomorfov a tých úplne prvých teropódov by paleontológovia čakali, že sa budú na seba tak ponášať, až ťažko odlíšia, so zástupcov ktorej vývojovej vetvy majú dočinenia. A tak to naozaj je. Zaradenie metrového Eoraptora spred asi 230 miliónov rokov je napriek kompletným pozostatkom, z ktorých je známy, problémové. Hoci na prvý pohľad vyzerá ako typický dravý dinosaurus, dva typy zubov v jeho čeľustiach naznačujú všežravosť. Prvotné dlhokrké bylinožravce navyše pripomína tvarom zubov, zväčšenými nosovými otvormi v lebke resp. ej celkovým tvarom, a niektorými znakmi v stavbe panvy. Podľa niektorých výskumov by mohol byť veľmi primitívnym zástupcom skupiny Theropoda, podľa iných má blízko ku spoločnému predkovi bylinožravých sauropódomorfov a dravých teropódov, alebo už patrí priamo medzi sauropódomorfy. 

Rekonštrukcia Eoraptor lunensis

Od malého, všežravého a dvojnohého eoraptora už zostáva len krôčik k skackajúcemu marasuchovi a ďalším archaickým tvorom, ktoré stáli na počiatku evolučnej línie dinosaurov.

Poznámka:
Pojem„prosauropód“ sa neformálne používa na označenie primitívnych sauropódomorfov, ktoré ešte neboli sauropódmi, inými slovami, ide o vývojový stupeň. 

Autor: Dušan Valent
Rekonštrukcie: wikipedia.org - Conty,  Steveoc 86, FunkMonk (Michael B. H.)

Čítaj viac...

Dinosauria štatistika

32...presne toľko nových rodov dinosaurov bolo popísaných v roku 2006. V 182-roku histórií dinosaurológie je to po prvýkrát, kedy bola pokročená hranica 30 validných rodov popísaných v jednom roku. Doterajší rekord z roku 2003 činil rovných 30 publikácii. Zaujímavé sú i ďalšie číselné údaje. Behom prvých šiestich rokov 21. storočia bolo popísaných 140 nových dinosaurích rodov (priemerne 23,3 nových rodov na 1 rok), čo je viac, ako 23% celkového počtu známych validných rodov nevtáčích dinosaurov.

1. Kedy dinosaury dominovali?

Ako už bolo vyššie povedané, článok sa zaujíma výhradne o nevtáčie dinosaury. Pokiaľ by sme mali vziať do úvahy i vtáčie druhy, môžme bez akéhokoľvek zamyslenia povedať, že ich vrcholným obdobím je holocén. V dnešnej dobe žije okolo 9700 druhov vtákov, čo je niekoľkonásobne väčší počet, ako u dinosaurov všetkých troch útvarov (triasu, jury a kriedy) dohromady. Hranica medzi vtáčími a nevtáčími druhmi je ustanovená v rámci klanu Eumaniraptora. Ta sa delí na dve vývojové vetvy, z nich jedna vedie k Deinonychosaurom a druhá k moderným vtákom.

Doposiaľ je známych 605 rodov dinosaurov. Mnohé z nich sa objavili vo viac stupňoch. Cez 66% objavených dinosaurov (celkom 679 rodov) pochádza z kriedových sedimentoch, 27,7% (284 rodov) z jurských a okolo 6,2% (64 rodov) z triasových sedimentov. Do úvahy samozrejme musíme vziať postupnosť ukladania sedimentárnych vrstiev (z tých mladších budeme logicky vedieť viac, ako zo starších), avšak skutočnosť, že pravým „dinosaurím“ útvarom bola až krieda, je nanajvýš zrejmé. Čo to znamená? V médiách sa môžeme často dopočuť, že dinosaury dominovali v jurskom útvare. Najväčšieho rozmachu zaznamenali pred 200-145,5 Ma, a že krieda bola už len obdobím, kedy jednotlivé čeľade pomaly vymierali. Ak sa pozrieme na predchádzajúce záznamy – štatistiku rodov v jednotlivých stupňoch – zistíme, že práve tie najmladšie boli najbohatšie na validné rody. Vrchná krieda sa delí na 6 stupňov ( chronologicky od najstaršieho, v zátvorkách doba trvania v Ma a celkový počet validných rodov):

cenoman (6,1 Ma; 45), turón (4,2 Ma; 35), koňak (3,5 Ma; 18), santón (2,3 Ma; 32), kampáň (12,9 Ma; 141) a mástricht (5,1 Ma; 118). Úplne jednoznačne vtedy vychádza, že najväčší počet rodov pripadá na najmladšie kriedové stupne – kampáň a mástricht. Je síce pravda, že z mástrichtských vrstiev je známe menej rodov, viac menej celý stupeň zahrnuje sedimenty z časového úseku 2x kratšieho, ako v prípade kampáňu. Pokiaľ sa však zameriame na priemerný počet rodov na 1 Ma, zistíme, že číselná hodnota pre mástricht je naopak dvojnásobne vyššia (23,1), ako hodnota pre kampáň (10,9).

2. Odkiaľ ich poznáme najviac

Keďže sa dinosaury vyvinuli ešte pred rozpadom Pangei, jej fosílie môžeme nájsť na všetkých kontinentoch, i tých ľuďmi neosídlených, ako napríklad Antarktída. Zo štátov potom zatiaľ vedie USA so 140 validnými rodmi. V tesnom závese sa drží Čína so 131 rodmi. Táto zem má však obrovský potenciál a je nanajviac pravdepodobné, že v blízkej budúcnosti zosadí USA z trónu. Viditeľné je to pri pohľade na percentuálnu hodnotu z roku 2006 a z roku 2005. Zatiaľ čo v roku 2006 bolo objavených čínskych rodov cez 17,75% z celku, v roku 2005 to bolo 17,14%. S USA je to naopak – 18,97% v roku 2006, 19,41% v roku 2005.

Na treťom mieste je Argentína (64 rodov), potom nasleduje Mongolsko (62), Kanada (44), Veľká Británia (40), Francúzsko (23), Brazília (18), Portugalsko (18), JAR (16), Španielsko (15), Nigéria (14), Austrália (13), Nemecko (13), Uzbekistan (11), Maroko (10), Tanzánia (9), India (9), Madagaskar (8), Rumunsko (8), Lesotho (7), Alžírsko (6), Egypt (5), Rusko (5)... Ostatné štáty majú menej ako 5 rodov (6,6% z celku).

3. Najúspešnějšie roky

Ako už bolo povedané, rok 2006 bol so svojimi 32 rodmi najúspešnejší rok v celej 182-ročnej histórií. Na druhom mieste je rok 2003 s 30 rodmi. Nasleduje rok 1998 (26), 2001 (25), 1999 (24), 2005 (23), 2000 (19), 1996 (18), 2004 (18), 1991 (16), 1994 (15), 1979 (13), 1995 (12), 2002 (12), 1993 (11)...

Z ostatných rokov poznáme menej ako 10 rodov. Celkovo je známych 605 dinosaurích rodov. To predstavuje v priemere 3,32 nových rodov na rok.

4. Najväčšie z najväčších

V roku 2006 boli opisané 2 gigantické živočíchy. Jedným z nich je sauropód Puertasaurus reuili, druhým – teropód Mapusaurus roseae. Obidva obsadili predné priečky medzi rekordmanmi.

4.1. Sauropódi

„Najväčšie suchozemské stavovce žili v jurskom období“. Toto prehlásenie je v celej rade populárno-náučných publikácii veľmi obľúbené. Dlhodobo sa malo za to, že sauropódi práve dominovali v jurskom útvare. Pravdou však je, že najväčšie „kusy“ sú naopak známe až z vrchnej kriedy. Jedná sa predovšetkým o predstaviteľoch „nadčeľade“ Lithostrotia, ako napr. Argentinosaurus huinculensis (prelom spodnej a vrchnej kriedy – alb, cenoman) a Puertasaurus reuili (vrchná krieda – mástricht) z Argentíny (obidva vážili okolo 100 ton!), Bruhathkayosaurus matleyi (vrchná krieda – mástricht) z Indie alebo Paralititan stromeri (vrchná krieda – cenoman) z Egyptu. Všetci títo giganti dosahovali dĺžky cez 30 m.

Z jurských gigantov by sme sa mohli zmieniť o diplodocoidných druhoch, ako napr. Diplodocus longus (vrchná jura – kimeridž, titón) a Supersaurus vivianae (vrchná jura – kimeridž, titón) z USA, ktoré rovnako mohli dorastať do dĺžky 30 m.

4.2. Teropódi

Zatiaľ čo v prípade sauropódov bola reč o najväčších suchozemských stavovcoch, v prípade teropódov hovoríme o najväčších suchozemských dravcoch. Z histórie môžeme zmieniť 3 druhy – Megalosaurus bucklandii, Allosaurus fragilis a Tyrannosaurus rex.

M. bucklandii (Buckland, 1824) známy z Anglicka bol prvým riadne opísaným dinosaurím druhom. Aké boli prvé rekonštrukcie jeho vzhľadu? V skutku moc vzdialené od reality, tento mäsožravec bol považovaný za najväčšieho známeho dravca. V skutočnosti bol približne „len“ 9 m dlhý. Je pochopiteľné, že vtedy ešte nikoho nenapadlo, že by mohli existovať i dravce dvojnásobnej dĺžky...

A. fragilis Marsh, 1877 zo Severnej Ameriky bol prvým dravcom, ktorý anglickú chválu „prerástol“. Jeho maximálna dĺžka sa pohybovala okolo 12 m, viac menej priemerní jedinci mali od 8-10 m. Legendou medzi mäsožravcami je bez všetkého Tyrannosaurus rex Osborn, 1905. Oficiálne najdlhším známym jedincom tohto druhu je „Sue“, samica Tyrannosaura objavená v auguste roku 1990 v Južnej Dakote. Väčšia môže byť Celesta (alebo aj „C. rex“, „C-rex“), objavená v roku 2001. Podľa Jacka Hornera je údajne o 10% dlhšia, ako „Sue“, čo by naznačovalo dĺžku okolo 14,1 m. Tento údaj však nie je s istotou potvrdený. Gregory Paul uvádza „len“ 13,6 m, ktoré vypočítal na základe hornej čeľuste dravca. Nakoľko reálny je tento názor, je ťažké povedať. Paul tvrdí, že sa dĺžkou môže rovnať „Sue“. Nezostáva nič iné ako počkať na ďalšie štúdie.

V prvej polovici 20. storočia boli opísaný dvaja ďalší teropódi, ktorí stoja za zmienku. Prvým v poradí bol Spinosaurus aegyptiacus Stromer, 1915, druhým rovnako starý Carcharodontosaurus saharicus (Deperet & Savornin, 1925). Obaja pochádzali zo Severnej Afriky z prelomu spodnej a vrchnej kriedy. Mýty o ich rozmeroch kolovali už vtedy (napr. o spinosaurovi). Bohužiaľ obidva holotypy boli behom 2. svetovej vojny zničené.

Našťastie sa začiatkom 90-tých rokoch 20. storočia s gigantickými mäsožravcami doslova roztrhlo vrece. V roku 1993 objavil Ruben Carolini v Patagónií, na juhu Argentíny, pozostatky gigantického dravca. O dva roky neskoršie bol Coriou a Salgadem nazvaný pod názvom Giganotosaurus carolinii. Holotyp giganotosaura (MUCPv-Ch1) je takmer kompletní zo 70%. Zahrňuje lebku, panvu, fosílie zadných končatín a značnú časť lopatky. Celková dĺžka holotypu sa odhaduje na 12,5 m. Pozostatky druhého najdeného exempláru (MUCPv-95), patrili ešte väčšiemu jedincovi – dokonca o 8% dlhšiemu, ako bol holotyp. Dĺžka tohto zvieraťa dosahuje 13,5 m.

Ďalším obrom, ktorý stojí za zmienku je giganotosaurov blízky príbuzný Mapusaurus roseae, ktorý bol popísaný v roku 2006. Ten je známy z pozostatkoch minimálne 9(!) jedincov odkrytých v priebehu rokoch 1997-2001, približne 20 km juhozápadne od Plaza Huincul v Argentíne. Jednalo sa o obrovského teropóda, jeho exempláre MCF-PVPH-108.145, 185 a 202 môžu byť o 2% väčšie ako holotyp príbuzného druhu Giganotosaurus carolinii. Posledným novo popísaným gigantom je Tyrannotitan chubutensis Novas et al., 2005, ktorý pochádza (pre zmenu) taktiež z Argentíny. Akokoľvek pôvodné odhady dravcovej dĺžky siahali do veľmi optimistických 13-15 m, skutočná dĺžka s najväčšou pravdepodobnosťou príliš neprekračovala 12 m.

Všetky tri Argentínske dinosaury patrili do čeľade Carcharodontosauridae. Boli teda blízkymi príbuznými allosauridov a sinraptoridov, s ktorými tvorí nadčelaď Allosauroidea.

To však, pokiaľ ide o teropódov, nie je zďaleka všetko. V roku 1996 prebehla jedna z najúspešnejších expedícií chicagského profesora paleontológie, Paula Serena. Tomu sa v severnej Afrike podarilo objaviť nové pozostatky „strateného“ karcharodontosaura. Nález bol ešte väčší a kompletnejší, ako zničený exemplár. Veľmi zaujímavé taktiež dopadli štúdie nových (bohužiaľ zúfale nekompletných) fosílií spinosaura. Tie poukazujú, že zviera s istotou dorastalo do dĺžky 17,4 m (horná hranica prepočtu sa pohybovala okolo 20-21 m).

5. Objavy roku 2006 a zaujímavé štúdie v skratke

Už začiatkom roku nás čakali zaujímavé prekvapenia. Vo februári bol opísaný Guanlong wucaii – najstarší známy tarannosauroid. Okrídlené rekonštrukcie vyvolali niekoľko neblahých pripomienok z rady skeptikov. K tejto problematike sa nie je treba bližšie vyjadrovať, lebo nikto zo serióznych vedcov túto skutočnosť nespochybňuje. Snáď ešte pripomenúť, že perie sa zrejme vyskytovalo i u zástupcov mnohých starších línii, ako boli spodnojurské celofysoidi (nadčelaď Coelophysoidea). V publikácii poľského paleontológa Dr. Gerarda Gierlińského z roku 1996, „Feather-like Impressions in a Theropod Resting Trace from the Lower Jurassic of Massachusetts“, sa píše o tisícoch AC 1/7, ktoré mali patriť operenému spodnojurskému teropodovi z nadčeľade Coelophysoidea, blízkemu príbuznému druhu Dilophosaurus wetherilli. Niekoľko paleontológov reagovalo na jeho závery dosť nevrelo, ale podľa Gierlińského ide o preukázateľné známky operenia. S istotou bola ich prítomnosť preukázaná len u niekoľkých dinosaurov, vrátané druhu Dilong paradoxus – bazalného tyrannosauroida (a blízkeho príbuzného guanlonga) zo spodnej kriedy (viď. Xu, X., Norell, M. A., Kuang, X.-w., Wang, X.-l., Zhao, Q., and Jia, C.-k. 2004. Basal tyrannosauroids from China and evidence for protofeathers in tyrannosauroids. Nature 431: 680-684.). K ďalším zaujímavým objavom môžeme zaradiť „jurského bobra“ – druh Castorocauda lutrasimilis, (ďalší) „chýbajúcí medzičlánok“ – Tiktaalik roseae; opísaný bol veľmi dôležitý bazálny ceratops druhu Yinlong downsi, ktorý je najstarším známym predkom kriedových ceratopsidov. Jeho pozostatky (napr. lebka), ukazujú známky ako ceratopsov a pachycefalosaurov, ako aj heterodontosauridov. Zo začiatku sa malo za to, že sa jedná o unikátneho pachycefalosaura, až potom neskôr, na základe preskúmania lebkových kostí, bolo preukázané, že Y. downsi je primitívny ceratops.

Ďalej sa môžeme zmieniť o nemeckom objave ostrovnej formy sauropóda. Druh bol nazvaný pod názvom Europasaurus holgeri. V júni tím čínskych a amerických paleontológov pod vedením Hai-lu You z pekinskej Čínskej Akadémie Geologických Vied opísal okolo 50 nových jedincov druhu Gansus yumenensis, ktoré boli objavené v provincií Gansu v rokoch 2003-2004. V júli roku 2006 bol v austrálskom Qeenslandu objavený mäsožravý klokan. Ďalej sa objavila rada publikácií na tému teplokrvné dinosaury. Vedci si opäť posvietili na svoje obľúbené tyrannosauridy. V Etiópií bola objavená Selam, výborne zachovalé dieťa (pravdepodobne dievčatko) hominida, ktorá rozpútala diskusiu na tému etiópskych australopitekov.

September 2006 priniesol zaujímavý objav gravidného ichtyosaura, jeho skameneliny sa našli pod pingpongovým stolom. V októbri sa konečne začalo poriadne nahlas hovoriť o arktickom cintoríne. Vďaka brachylofosauru Leonardovi bola rovnako po prvýkrát preukázaná interakcia dinosaurov s endoparazitmi. November a december 2006 priniesli radu nových štúdií týkajúcich sa neandertálcov...

To samozrejme ešte nie je zďaleka všetko, avšak i z tých niekoľko riadkov je zrejmé, že si paleontológovia v roku 2006 naozaj užívali.

Zdroj: www.wildprehistory.org, prepis a úpravy Osky

Čítaj viac...

Objavili obrovitého vtákovitého dinosaura

Čína sa opäť dostala do centra pozornosti paleontológov a širokej verejnosti. Na vine je tentoraz objav obrovitého rodu Gigantoraptor, ktorý patril do skupiny mimoriadne vtákom podobných dinosaurov....

Gigantoraptor patril do skupiny mimoriadne vtákom podobných dinosaurov Oviraptorosauria. Kým väčšina oviraptorosaurov len málokedy presiahla hmotnosť 40 kg, ich novo objavený príbuzný vážil podľa odhadov okolo 1400 kg. Výzorom pripomínal Gigantoraptor dnešné nelietavé vtáky ako napríklad emu alebo hoci aj našincovi známejší moriak. Mal pomerne malú, bezzubú hlavu so zobákom, dlhý krk, trojprsté predné končatiny s pomerne veľkými „dlaňami“, štíhle, na beh uspôsobené zadné končatiny a skrátený chvost. Hoci neexistujú žiadne priame dôkazy, vedci predpokladajú, že bol operený. Perie je totiž doložené u blízko príbuzných rodov Protarchaeopteryx a Caudipteryx. Je však možné, že kvôli telesnej veľkosti a predovšetkým hmotnosti stratil Gigantoraptor časť svojho operenia, tak ako stratili srsť dnešné veľké cicavce ako nosorožce. Neúplná kostra jediného známeho jedinca tohto rodu zahrňuje skameneliny sánky, končatín, väčšinu chrbtových stavcov a chvosta. Pozostatky ukazujú, že tvor bol za života dlhý približne 8 metrov a v najvyššom bode chrbta takmer 3,5 metra vysoký. Napriek skutočne gorgónskej veľkosti umrel ako nedospelý, v jedenástom roku života, a nedorástol tak do úplnej veľkosti.

Rekonštrukcia kostry gigantoraptora a jej porovnanie s človekom. Obrázok: LI RONGSHAN/IVPP

Podľa autorov opisu tohto živočícha, dosiaľ dobre doložený trend, kedy dinosaury s pribúdaním vtákovitých čŕt postupne zmenšovali svoju telesnú veľkosť, nachádza v gigantoraptorovi veľkú výnimku. Ten, napriek obrovitému vzrastu, disponuje v mnohých smeroch viac vtákovitými črtami než jeho malí príbuzní.

Pravda, o trende môžeme hovoriť jedine vo veľmi hrubých rysoch. Lebo ako sa od línie vedúcej k vtákom odštepovali rôzne skupiny dinosaurov, tieto sa vyberali vlastnými evolučnými cestami. A tak kým primitívne oviraptorosaury, len nedávno odštiepené z línie smerujúcej k vtákom, mávali dĺžku sotva meter, zástupcovia neskoršej čeľade Oviraptoridae (kam Gigantoraptor patrí) boli spravidla väčší, dva aj tri metre dlhí. Podobný trend nachádzame u príbuznej skupiny vtákovitých dinosaurov s kosákovitými pazúrmi na predných končatinách, Therizinosauria, kde mal primitívny Beipiaosaurus spred 120 miliónov rokov dĺžku dva metre, kým neskorý Therizinosaurus spred 70 miliónov rokov o 8 až 10 metrov viac. Therizinosaurus žil približne v rovnakom čase a v rovnakej oblasti ako Gigantoraptor spolu s bratrancom tyranosaura, tarbosaurom, a pštrosovi podobným deinocheirom. Zhodou okolností, aj 10 – 12 metrový Tarbosaurus a podobne veľký Deinocheirus predstavovali telesnou veľkosťou vrchol svojich evolučných línií. 

Zdroj: Dušan Valent, obrázky- www.wikipedia.com

Čítaj viac...

Ornithischia/Iguanodon

Podrad Ornithischia (vtákopanvé)

Ornithischia vznikla takmer súčasne so skupinou Saurischia, prví zástupcovia existovali už vo vrchnom triase. Najstarším zástupcom je Pisanosaurus z vrchného triasu Južnej Ameriky a Technosaurus z vrchného triasu Texasu. Niektorí autori našli (Bakker a Galton) podobnosti v stavbe chrupu u zástupcov Ornithischia a primitívnych Saurischia (plateosaury). 

Čeľaď Iguanodontidae

Iguanodontidae sa objavili v strednej jure, ale najväčší rozmach dosiahli až v spodnej kriede. Prežili až do konca mezozoika. Iguanodontidae mali 26-28 presakrálnych stavcov, čo je oproti iným primitívnym vtákopanvým dinosaurom zväčšenie o 4 až 6 stavcov. Tibia sa oproti femuru skrátila, prsty na prednej končatine boli vybavené pazúrmi. Do čeľade Iguanodontidae patrí aj najznámejší rod Iguanodon.

Iguanodon 

Skica Iguanodon bernissartensis (Tim Bekaert, 1995) 

Iguanodon bol popísaný geológom Gideonom Mantellom na základe zubu nalezeného v r. 1822 a pretože vykazoval značné podobnosti so zubom recentného leguána, bol pomenovaný práve ako „zub leguána" – Iguanodon. Iguanodon, megalosaurus a ďalšie rody dinosaurov sú už dávno vyhynuté živočíchy, ktoré vládli Zemi takmer 170 miliónov rokov. Každopádne sa Iguanodon stal spolu s megalosaurom a hylaeosaurom v roku 1842 „zakladajúcimi členmi" Owenovho kladu Dinosauria. V roku 1878 bol uskutočnený jeden z najúžasnejších objavov v histórii dinosaurej paleontológie, keď bolo v hĺbke 322 m pod zemou v uhoľnej bani v belgickom Bernissartu odhalených najmenej 38 prevažne adultných exemplárov tohto živočícha. I. bernissartensis je dnes jediným druhom iguanodona, ktorého poznáme skutočne dobre – ostatných šesť druhov má viac či menej neistý status. Všetky pochádzajú zo spodnokriedových sedimentov, objavili sa, ale aj správy o nálezoch fragmentov v časovom rozmedzí od kimmeridžskej fázy vrchnej jury až po vrchnokriedový stupeň cenoman, čo predstavuje úctyhodný časový úsek cez 60 miliónov rokov dlhý a tak tento tvor patrí k evolučne najúspešnejším dinosaurom vôbec. To je potvrdzované aj faktom, že sa rozšíril takmer do všetkých kútov niekdajšieho sveta a stal sa jedným z najhojnejších dinosaurov – jeho stopy sú známe aj z arktických Špicbergov. Pod taxón Iguanodon (podobne ako napr. k megalosaurovi) bola v minulosti radená celá rada pozostatkov rôznych bylinožravých dinosaurov, ktoré boli neskôr presunuté pod iné, aj nedinosaurie taxóny. Posledné zmeny v systematike taxónu priniesla nedávna minulosť, keď Gregory S. Paul najskôr v roku 2006 vytvoril pre materiál I. atherfieldensis nový taxón Mantellisaurus (nezaoberal sa samozrejme synonymitou taxónov Vectisaurus, Heterosaurus a Sphenospondylus s novo vytvoreným taxónom a preto ich status je tak neistý) a následne v roku 2007 vytvoril najskôr pre materiál, pôvodne popísaný ako Iguanodon mantelli, nový taxón Dollodon a pre materiál I. lakotaensis vytvoril nový taxón Dakotadon. Štúdia neskôr nepotvrdila synonymitu I. fittoni a I. hollingtoniensis, taktiež aj I. bernissartensis a I. orientalis. Iguanodontid, popísaný v roku 2003 na území Čiech (Mezholez na Kutnohorsku) bol veľmi pravdepodobne blízkym, menším príbuzným iguanodona.

Iguanodon bol pomerne veľký, robustný ornitopod, aj keď jeho rozmery a hmotnosť kolísali v závislosti od druhu. Jeho celková telesná stavba sa príliš nelíšila od hadrosauridov. I. bernissartensis dosahoval dĺžky okolo 10 m a hmotnosti približne 3,5 tony, podobne robustný I. dawsoni dosahoval dĺžky asi 8 m a bol trochu ľahšie stavaný. I. fittoni bol dlhý približne 6 m a dosahoval hmotnosti okolo 2 ton. Odhady dĺžky najväčších jedincov I. bernissartensis však dosahujú až ku hranici 13 m. Iguanodon mal dlhú, úzku a celkovo veľkú lebku; čeľuste boli zakončené bezzubým keratinovým zobákom. Zuby naozaj svojim tvarom pripomínali zuby leguána, no na rozdiel od leguánich zubov, sú väčšie a viac prirazené k sebe. Predné päťprsté končatiny boli mohutné, dlhé (u I. bernissartensis dosahovala ich dĺžka až 75% dĺžky zadných končatín), nie moc ohybné, stavané tak, aby tri centrálne silné prsty niesli váhu pri prípadnej kvadrupednej chôdzi. Palec smeroval preč od osy ostatných prstov a bol premenený v kónický kostený bodák, ktorý bol zrejme jedným z mála prostriedkov iguanodona k obrane, aj keď o jeho funkcií sa stále vedú vedecké diskusie (mohol slúžiť napr. aj k prenikaniu do semien, ovocných plodov a pod.). Malíček bol predĺžený a zrejme veľmi obratný; podľa niektorých názorov s jeho pomocou Iguanodon dokonca mohol manipulovať s predmetmi, napr. s potravou, ktorú si týmto spôsobom „podával". Zadné končatiny boli trojprsté, veľmi silné, nepríliš dobre uspôsobené k behu (napriek tomu podľa niektorých štúdií mohol Iguanodon dosahovať rýchlostí až 24 km/h v bipednom postoji). Chrbtica i chvost boli spevnené skostnatenými šľachami. Bol to bylinožravec, avšak spôsob, akým sa živil, bol a stále ešte je predmetom diskusií; Mantell sám predpokladal, že Iguanodon mal silný, svalnatý jazyk, podobný dnešnej žirafe. Iguanodon mal v hornej čeľusti 29 a v dolnej 25 zubov (zuby v dolnej čeľusti boli širšie než v hornej a frontálne partie hornej čeľusti boli úplne bezzubé), na rozdiel od hadrosauridov mal však iba jeden náhradný zub pre každú pozíciu. Lebkové kosti boli konštruované tak, že pri konzumácií potravy sa o seba dolná a horná čeľusť pozvoľna trela, čím vznikal akýsi ekvivalent cicavčieho žuvania a Iguanodon týmto spôsobom rozomlel rastlinnú potravu; odborníci usudzujú, že vzhľadom k možnosti nahradzovania zubov mohol konzumovať aj tuhé rastlinné materiály (David Norman uvádza medzi možnými zdrojmi potravy prasličky, cykasy i ihličnany). Najväčší jedinci I. bernissartensis mohli pri využití bipedneho postoja dosiahnuť potravu až do výšky 4-5 m. Otázka postoja sa vyvíjala s časom, od archaických rekonštrukcií a prevažné bipédneho zobrazovania po náleze v Bernissartu až po dnešnú teóriu (zastávanú opäť D. Normanom) , že Iguanodon s pribúdajúcim vekom využíval stále viac kvadrupedný postoj (jeho predné končatiny sa predlžovali); hojné fosílne stopy nám napovedajú, že pri takejto chôdzi smerovali dlane naproti sebe. V prostrediach, kde Iguanodon žil, bol zrejme vzhľadom ku svojej hojnosti dominantným dinosaurom v kategórii stredných až veľkých herbivorov. V anglických Wealden Beds zdielal Iguanodon spoločné prostredie s ďalšími známymi dinosaurami ako Pelorosaurus, Megalosaurus, Baryonyx, Neovenator, Eotyrannus, Hypsilophodon alebo Polacanthus. Priame dôkazy o jeho sociálnom chovaní nemáme; uhynutie 38 jedincov v Bernissartu zrejme nenastalo jedinou príčinou, ale išlo o viac postupne pôsobiacich javov (napr. postupné splavenie mŕtvol záplavovou vodou do rokliny); Kedysi sa taktiež predpokladalo, že I.mantelli (teraz Mantellisaurus) reprezentuje zrejme samicu, ale dnes nie je táto teória podporovaná a dôkazy o sexuálnom dimorfizme iguanodona nemáme. 

Mierka: Iguanodon a človek 

Iguanodon patrí k najpopulárnejším dinosaurom vôbec a jeho exempláre zdobia popredné svetové múzea, ako londýnske a oxfordské múzeum prírodnej histórie, bruselské Kráľovské prírodovedecké múzeum (kde je jeho socha vystavená pred budovou múzea), brémske Ubersee museum a mnoho ďalších. Slávne archaické skulptúry iguanodona od Benjamina Waterhouse Hawkinse z roku 1852 zdobia londýnsky Crystal Palace. Taktiež filmových stvárnení je veľa. Dinosaurus veľmi podobný iguanodonovi účinkoval v pôvodnej Godzille. Iguanodon taktiež účinkoval v Disneyovom filme Dinosaur, v sérií The Land Before Time a pochopiteľne v BBC: Waling with Dinosaurs. V Doyleovom románe The Lost World hrá jednu z hlavných úloh, v Bakkerovom románe Raptor Red je utahraptorovov obetou; vidieť ho môžeme i v zábavnom parku Disney´s Animal Kingdom. A aby toho nebolo málo, jeden z asteroidov v hlavnom páse bol na jeho počesť pomenovaný 9941 Iguanodon. 

Báseň: 

Iguanodon (V. Socha, 2008) Keď v tichom nočnom lese, zas kroky obrov zadunia, tu hruda hliny pohne sa, a veľké stromy zašumia. To stádo hrmotne prechádza, a zem vôkol rovná, snáď nič tým obrom nechýba, nič sa im nevyrovná. To zviera, je to on: Iguanodon! :-) 

Použitá literatúra: 

Z. Roček, 2002, Historie obratlovců, Theropoda, s. 307-311, Academica, Praha 2002 

Internet:

http://sk.wikipedia.org/wiki/S%C3%BAbor:Sketch_iguanodon.jpg http://en.wikipedia.org/wiki/Iguanodon http://www.dinodata.org/index.php?option=com_content&task=category§ionid=10&id=105&Itemid=67 http://www.wildprehistory.org/ http://easyrocker.bloguje.cz/ http://bakker.sblog.cz/ 

Autor: Osky

Čítaj viac...

Theropoda/Megalosaurus

Theropoda („mohutné nohy“) - plazopanvé dinosaury 

Teropódne dinosaury boli viacmenej mäsožravé dravce, ktoré sa objavujú vo vrchnom triase a prežili až do úplného konca kriedy. Na paleontologických lokalitách sa nevyskytujú príliš často, ale taxonomicky sú značne diverzifikované. Do dnešnej doby tvoria až 40% popísaných a uznávaných rodov dinosaurov. Teropódne dinosaury boli väčšinou štíhle, po zadných končatinách pohybujúce sa dinosaury, a preto boli aj rýchlejšie ako všetky bylinožravé dinosaury danej doby. Väčšina z nich mala pílkovitý lem na zuboch a medzi zubami mali zvláštne doštičky, ktoré priliehali v interdentálnych pozíciách k báze zubov. Ich sánka bola rozdelená mandibulárnym kĺbom, ktorý mal význam hlavne pri uchopovaní koristi. Predné končatiny boli trojprsté a na koncoch boli ukončené pazúrmi s ostrou špičkou. Na rozdiel od väčšiny vtákopanvých dinosaurov mali dlhé kosti končatín vždy duté. Hlavné znaky teropódnych dinosaurov boli na lebke. Os lacrimale zasahovala až na hornú časť mozgovne a dobre bol vyvinutý intramandibulárny kĺb. K hlavným znakom patrili aj už spomínané „interdentálne“ doštičky. 

Niektorí teropódi boli objavení v dostatočnom množstve a to napomohlo štúdiu ich pohlavného dimorfizmu a vekovej štruktúry populácie. Najstaršie teropódne dinosaury sú vrchnotriasové a spodnojurské formy patriace do čeľade Podokesauridae?. Je to napríklad rod Coelophysis zo Severnej Ameriky (Nové Mexiko). Dosahovali dĺžku približne 2,5 metra, pričom krk bol dlhší, ako trupová časť tela. Krížová časť chrbtice zahrňovala päť stavcov a na nich nadväzujúcich rebier, ktorá u dospelých jedincov navzájom splývala. Predné končatiny boli redukované, taktiež boli redukované 4. a 5. prstový článok. 

Medzi zástupcov Theropoda patria aj tieto známe rody (obr. 1): Compsognathus, Ornitholestes, Ornithomimus, Struthiomimus, Elaphosaurus, Dromaeosaurus, Deinocheirus, Deinonychus, Avimimus, Sinosauropteryx prima (najprv bol považovaný za primitívneho vtáka, neskôr však bol zaradený medzi teropódne dinosaury podobné rodu Compsognathus.(Wellnhofer 1998)), Tyranosaurus, Albertosaurus, Daspletosaurus, Tarbosaurus, Alioramus, Alectrosaurus, Siamotyrannus (najstarší zástupca tyranosaurov zo strednej kriedy Thajska), Megalosaurus, Eustreptospondylus, Allosaurus (najväčší predátor jury) a iné... 

Obr. 1 Rekonštrukcie Theropoda 

Megalosauridae sú v dnešnej dobe vyčleňované z čeľade Tyranosauridae, pretože majú veľa znakov charakteristických pre terópoda z jury až dokonca vrchného triasu. Typickým zástupcom je rod Megalosaurus zo strednej a vrchnej jury Anglicka. 

Megalosaurus 

Megalosaurus v preklade z gréčtiny znamená „veľký plaz“. Jeho celé pomenovanie je Megalosaurus bucklandii (validný druh). Je to rod veľkých mäsožravých teropódnych dinosaurov. Stratigrafický rozsah je od strednej jury (álen) až po spodnú kriedu (bárem). Náleziská boli situované v Európe, konkrétne v Anglicku, Francúzku a vo Walese. Tento rod dinosaurov je významný, okrem iného aj tým, že ako prvý bol pomenovaný a popísaný vo vedeckej literatúre. 

Časť jeho kosti bola objavená vo vápencovom lome u Cornwellu, neďaleko Chipping Nortonu, v Oxfordskom grófstve v Anglicku v roku 1676. Tzv. „Cornwellská kosť“ bola popísaná Robertom Plotom za časť stehennej kosti akéhosi obra v diele Natural History of Oxfordshire (obr.2). V roku 1763 ju Richard Brookes pomenoval ako Scrotum humanum (obr.2), pretože výzorom pripomínala dvojicu mužských semenníkov. 

Obr. 2 Obálka Plotového diela Natural History of Oxfordshire (1677), a ilustrácia skamenelého výbežku stehennej kosti megalosaura z tejto knihy. Táto kosť bola popísaná Joshuou Brookesem v roku 1763 ako Scrotum humanum. 

Neskorší autori však toto pomenovanie, hoci by malo mať z historického hľadiska prednosť pred menom megalosaurus, nepovažujú za seriózne. Samotná časť stehennej kosti bola neskôr stratená, avšak jej detailná ilustrácia svedčí, že naozaj patrila megalosaurovi. Začiatkom 19. storočia sa našli ďalšie pozostatky megalosaura. V roku 1824 William Buckland urobil nový opis megalosaura na základe nájdených pozostatkov (sánky, niekoľko stavcov, fragmenty panvy, lopatky a končatiny). Nepriklonil sa k opisu Roberta Plota, že sa jedná o obra, skôr sa prikláňal k názoru, že sa jedná o obrovského príbuzného dnešných jašterov. 

Megalosaurus bol dlhý približne 9 metrov a počas strednej a vrchnej jury predstavoval jedného z najväčších predátorov. Jeho femur dosahoval dĺžky 1 metra a taktiež sánka a zuby boli výrazne veľké. Anorbitálne okno aj panva boli výrazne primitívne (nadväzujú len na tri sakrálne stavce). Megalosaurus mal krátke trojprsté predné končatiny, dlhé zadné končatiny nesúce váhu celého tela a chvost vyvažujúci prednú časť tela. 

Zdroj: Osky

Použitá literatúra: 

Roček, Z., 2002: Historie obratlovců, Theropoda, Academica, Praha 2002, s. 307-311

Internet: 

http://www.mr.is/~gk/jfr/ordskyr/s/therophoda.htm - obrázok 1 http://sk.wikipedia.org/wiki/S%C3%BAbor:Scrotum_humanum.jpg – obrázok 2 http://www.tylertornado.com/megalosaurus.jpg http://www.dinodata.org/index.php?option=com_content&task=view&id=6943&Itemid=67 http://cs.wikipedia.org/wiki/Megalosaurus http://sk.wikipedia.org/wiki/Megalosaurus

Čítaj viac...

Tatranský dinosaurus

Jedného jarného rána v roku 1977 sa dvaja geológovia Dr. Milan Sýkora a Dr. Jozef Michalik, vybrali do Tichej doliny vo Vysokých Tatrách odoberať vzorky. Podarilo sa im nájsť čosi oveľa vzácnejšie a významnejšie, dovtedy ľudom z vtedajšieho Československa neznáme.

Boli to prvé dôkazy o tom, že na území Slovenska v období pred cca 200 miliónmi rokov, žili prajaštery, ktoré sú v súčasnosti po celom svete známe ako dinosaury. Celé to začalo slovami Dr. Sýkoru: "Jozef, maš tu nejakú sliepku ". 

Dinosaurus, ktorého stopy objavili, nebol veľký, mohol dosahovať dĺžku cca 2,5 m. Dostal meno Coelurosauriichnus tatricus. Patril do nadčelade tzv. Coelophysoidea, ktorá bola po svete rozšírená v období vrchného triasu až vrchnej jury. Patril k nim napr. aj známy severoamerický rod Coelophysis (teda predstaviteľ nadčelade Coelophysoidea), nájdený v mladotriasových sedimentoch v Arizone (formacia Petrified Forest), najviac jedincov pochádza z Nového Mexika (formácia Rock Point) a niekoľko i z Texasu (formacia Bull Canyon). 

Boli to dinosaury, nie moc veľké, zato rýchle, ktoré žili vo veľkých štrukturovaných stádach. Dôkazom toho sú aj naše stopy, ktoré zanechali pravdepodobne tri rôzne jedince tohto dinosaura. Boli mäsožravé a tiež sa živili hmyzom. 

Stavba tela pre tieto dinosaury bola pomerne rovnaká. Mali malú hlavu, s ostrými zubami, dlhy krk, dlhé predne a chytavé končatiny, zadne, elegantne nohy, ktoré mu umožňovali veľmi rýchly pohyb. 

Stopy boli nájdene v jemnom kremitom pieskovci, ktorý zodpovedal vtedajším pobrežným podmienkam a to z dôvodu, že v tom období, keď tam žili dinosaury, Vysoké Tatry boli ostrovom. Žiaľ sedimenty, v ktorých by sa mohli zachovať skameneliny ďalších dinosaurov, resp. iných živočíchov, boli počas dlhodobých geologických procesov, oderodované - zničene. Zachovali sa nám iba v tzv. Tomanovskej formacií, v ktorej boli nájdene naše stopy. 

Dinosaurus žil v prostredí s hustou vegetáciou, čo dokazuje prítomnosť veľkého množstva rôznych druhov fosilných rastlín a pelov nájdených v týchto vrstvách. Je vysokopravdepodobné, že spolu s týmito malými dravcami spolu na ostrove Tatry, žili aj ďalšie, iné druhy dinosaurov, ale zatiaľ sa nikomu nepodarilo túto teóriu na základe skamenelín dokázať. Očakáva sa najmä prítomnosť bylinožravcov, ktoré sa stavali korisťou týchto malých dravcov. 

Dinosaurus bol určený na základe tzv. komparatívnej metódy, čo znamená, že naše stopy porovnavali so stopami iných dinosaurov nájdených v Nemecku a USA. Tak došli k názoru, že sa jedna o nový druh a dali mu meno Coelurosauriichnus tatricus. 

Na záver treba povedať, že vrstvy v Tichej doline vo Vysokých Tatrách pravdepodobne nevydali všetky svoje paleontologické tajomstva a preto by sa tam mal zacat opätovný výskum za účelom hľadať tieto dávno zaniknuté formy života, pretože je to zatial najperspektívnejšia lokalita na našom malom Slovensku a to z dôvodu, že väčšina suchozemských sedimentov u nás bola oderodovaná čo znamená, že nie je veľka pravdepodobnosť ešte niečo podobne nájsť.

Zdroj: Paleoklub

Čítaj viac...

Štastie a smola dinosaurov

Vládcovia druhohôr mali v triase prevapujúco silných súperov, crurotarsány. Dinosaurom nástup k dlhej nadvláde umožnilo masové vymieranie najväčšej konkurencie. Ďalšia katastrofa však zahubila ich. 

Dinosaury sa vyvinuli v prvej polovici triasu, čo bol úvodný útvar druhohôr (pred 251 až 199 miliónmi rokov). Prakticky na celej zemeguli vtedy vládla teplá klíma. Obrovský vzostup zažili dinosaury v neskorom triase a v jure (pred 199 až 144 miliónmi rokov). Na začiatku stála jedna, nanajvýš zopár evolučných línií. Potom sa rozrôznili a prevládli v suchozemských životných prostrediach. 

Vznikli medzi nimi ozajstné obry. Väčšinu vedcov to priviedlo k záveru, že boli nadradené nad ostatnými tvormi. Po novom výskume to už však nie je isté. 

Veľmi zdatná konkurencia 

V neskorom triase dinosaurom silne konkurovala iná úspešná skupina plazov, crurotarsánske archosaury, z ktorých dodnes prežili iba krokodíly. Vtedy tvorili polovicu archosaurov. Druhú polovicu tvorili dinosaury, ktorých jedinými príbuznými sú dnes vtáky. Keď sa dnes pozrieme na zástupcov krokodílovitých tvorov, celkový dojem je fádny, lebo majú rovnaký typ telesnej stavby. Crurotarsánske archosaury boli oveľa pestrejšou skupinou a mnohé vôbec nevyzerali ako krokodíly. Boli medzi nimi obrovské štvornohé aj štíhle dvojnohé dravce, rýchle dvojnohé všežravce, rybožravce aj bylinožravce. Obe skupiny v neskorom triase obývali rovnaké ekosystémy a keďže aj podobne vyzerali, museli súperiť o potravu a iné zdroje. Predpokladalo sa, že dinosaury tento súboj postupne vyhrali. Vedci teraz preskúmali vyše štyristo anatomických znakov archosaurov a zostavili ich nový rodokmeň. Zistili, crurotarsány aj dinosaury sa v neskorom triase vyvíjali rovnako rýchlo a dinosaury vtedy rozhodne neboli nadradené. Crurotarsány boli asi dva razy rozmanitejšou a teda aj evolučne sľubnejšou skupinou. Navyše ich takmer všade žilo viac jedincov i druhov. 

Záhuba a šanca 

Ak by mal v neskorom triase nejaký mimozemšťan uhádnuť, ktorá skupina prevládne, strávil by zrejme skôr na crurotarsány. Prečo napokon dominovali dinosaury? Vďaka šťastiu hneď pri dvoch masových vymieraniach. Prvé, pred 228 miliónmi rokov, s nimi prežili aj crurotarsány, vymreli však ich viacerí spoloční súperi. Pri druhom na konci triasu pred asi 200 miliónmi rokov však zmizli okrem niekoľkých línií krokodílov všetky crurotarsány. Zrejme sa vtedy silne oteplilo.

Príčina tohto masového vymierania je stále nejasná. Tak ako predtým na rozhraní prvohôr a druhohôr, keď udrelo najväčšie (vymrelo vyše 90 % druhov prinajmenšom morských organizmov) to mohol byť buď rozsiahly vulkanizmus, alebo zrážka vesmírneho telesa, planétky či jadra kométy so Zemou.

Oboje by popri priamom zabíjaní zmenilo zloženie ovzdušia a klímu.

Dinosaury prežili a v jure šancu plne využili. No na konci posledného obdobia druhohôr, kriedy, pred 65 miliónmi rokov podľahli ďalšiemu masovému vymieraniu, pravdepodobne katastrofickému dopadu jedného či skôr viacerých vesmírnych telies na zemský povrch. Okrem ich drobných potomkov – vtákov – vtedy zmizli zo sveta zasa ony. Šancu dostali cicavce a teda aj my.

Do Science o crurotarsánoch písali doktorand Stephen Brusatte z Kolumbijskej univerzity a Amerického múzea prírodnej histórie v New Yorku s Michaelom Bentonom, Marcellom Rutaom a Graemom Lloydom z Bristolskej univerzity (Veľká Británia). 

Zdroj: Denník SME 18/08 - kultúra, foto: servitky.eu

Čítaj viac...

Vrchno - Triasové vymieranie

Najznámejším hromadným vymieraním v dejinách života na Zemi je vymieranie spred 65 miliónov rokov, kedy vyhynuli dinosaury a rôzne iné veľké plazy. Najväčším vymieraním, aké sa kedy udialo, však je veľké vymieranie na rozhraní druhohôr a prvohôr, teda pred 250 miliónmi rokov, kedy vymrelo 95 % morských a 75 % suchozemských druhov. Na konci triasu, pred 200 miliónmi rokov, sa udialo ďalšie hromadné vymieranie, ktoré síce nie je laickej verejnosti tak známe ako dve práve zmienené, no zvyčajne je považované za jedno z piatich najväčších. 

Trias je prvý útvar druhohôr. Všetky kontinenty boli spojené do jedného superkontinentu Pangea. Prevládalo suché podnebie s krátkymi obdobiami zrážok. Život sa spamätával z najväčšieho vymierania v histórii života – veľkého permského vymierania. 

Fauna morských stavovcov na pár výnimiek (Placodontia) predchádzala jure. V rámci evolúcie suchozemských stavovcov predstavuje trias prechod medzi permom, kedy prevládali cicavcovité plazy zo skupiny Synapsida a jurou, kedy prevládali dinosaury. Existovali však aj ďalšie významné skupiny stavovcov, ako napríklad rynchosaury a krokodílovité Crurotarsi. 

Vymieranie na rozhraní triasu a jury býva považované za jedno z piatich najväčších hromadných vymieraní v histórii života na Zemi. Vymreli napríklad konodonty, rad amonitov Ceratitida, ľaliovky zo skupiny Inadunata a rôzne skupiny plazov (Rauisuchia, Aetosauria, Phytosauria, Placodontia, Nothosauria...). Vymyznutím 50 % čeľadí tetrapodov dosahovalo v rámci tejto skupiny intenzitu väčšiu, než vymieranie na konci kriedy, kedy vyhynuli dinosaury a iné veľké plazy. 

Amonity, konodonty a zástupcovia Inadunata vykazujú postupné vymieranie prebiehajúce počas stredného noriku a rétu. Ústup morských organizmov vysvetľuje kolísanie morskej hladiny, predovšetkým značná regresia počas rétu, idúca ruka v ruke s odkysličením oceánov koncom noriku 

Udalosti na súši sú oproti situácii pod vodnou hladinou viac nejasné. 

Na prahu vrchného triasu predstavovali dinosaury úplne novú skupinu - územčisté synapsidy a rynchosaury boli naproti tomu už po milióny rokov hlavné veľké bylinožravce, kým post veľkých a stredne veľkých mäsožravcov pevne zvierali krokodílovití zástupcovia Crurotarsi. Ani vyhliadky do budúcna nevyzerali sľubne – podnebie malo byť v zostávajúcej časti triasu postupne stále suchšie a nehostinnejšie. 

Podľa prevládajúcej teórie (napr. Benton 1983, Sereno 1999), postupné vymieranie dominantných plazov v niekoľkých vlnách vymierania využili dinosaury tým, že postupne obsadili voľné ekologické niky. Nahradila staršiu teóriu Boba Bakkera, ktorý tvrdil, že veľké suchozemské plazy vyhynuli kvôli konkurenčnému tlaku dinosaurov, ktoré boli vďaka teplokrvnosti a plne vzpriameným končatinám oveľa aktívnejšie a pohyblivejšie. Prítomnosť úplne vzpriamených končatín sa však medzičasom dokázala aj u dravcov zo skupiny Crurotarsi. 

Výhody dinosaurov sa však jednoduchým spomenutím úplne vzpriamených končatín nekončia. Veľké bylinožravce stredného triasu boli všetko pomerne nepohyblivé (neúplné vzpriamenie končatín, štvornohosť)‏. Dravce z Rauisuchia boli teda prispôsobené na lov pomalej koristi – mali síce plne vzpriamené končatiny, no boli štvornohé a ich končatiny boli pomerne krátke. Dravé dinosaury boli naproti tomu dvojnohé a pohyblivejšie než iné dravce. Netreba zabúdať, že pohyblivosť je vo vysoko suchých podmienkach výhodou – umožňuje prekonať veľké vzdialenosti za krátky čas. Vidíme to napríklad na dnešných pštrosoch. 

Veľké bylinožravce boli prispôsobené na konzumáciu nízkej a podzemnej vegetácie, pričom absencia plne vzpriamených končatín limitovala ich maximálnu telesnú veľkosť a pohyblivosť. Dlhokrké dinosaury, sauropodomorfy, však mohli spásať rastlinstvo všetkých výškových úrovní (nastáva amenzalismus – jav, kedy jeden druh alebo skupina nepriaznivo ovplyvňuje iný druh alebo skupinu, no sama nie je negatívne ovplyvnená)‏. Stručne si výhody veľkých byliožravých dinosaurov môžeme vyjadriť pár rovnicami:

Úplne vzpriamené končatiny a častá bipedalita = väčšia telesná veľkosť + zachovaná pohyblivosť + nižšie energické nároky. 

Väčšia veľkosť = dlhšia tráviaca sústava = lepšie trávenie potravy 

Väčšie rozmery + pohyblivosť = schopnosť migrovať za kratší čas 

Dominancia dinosaurov sa začala medzi veľkými bylinožravcami, neskôr sa vyjavila u stredne veľkých a nakoniec veľkých mäsožravcoch. Šírila z juhu smerom na severovýchod a nakoniec zasiahla územie dnešnej Severnej Ameriky. V réte, teda ešte pred úplným koncom triasu, boli dinosaury dominantné vo svetovom merítku. Či ovládli svetové suchozemské ekosystémy oportunisticky alebo vďaka telesným predispozíciám zostáva otvorenou otázkou. Oproti súperiacim skupinám organizmov však mali nesporné anatomické výhody. 

Zdroj: Dušan Valent

Čítaj viac...

Smrtiaca zbraň Tyrannosaura rex

... bola v jeho nose! Ale neexistuje dôvod sa báť. Tyrannosaurus rex bezpochyby nebojoval svojimi sopľami. Pokiaľ spomíname jeho nasálnu časť lebky, hovoríme v osteologickej terminológii. Mohutný vrchnokriedový teropod mal totiž unikátnu zbraň v podobe zrastených nazálnych kostí, ktoré mu pri zahryznutí umožňovali vyvinúť extrémny tlak čeľustí. 

Vedci si samozrejme všimli robustnú stavby lebky tyrannosaura už veľmi dávno. Oproti lebkám iných teropodov, a to i väčších, ako bol tento „kráľ dinosaurov“ (Giganotosaurus, Spinosaurus) bola lebka tyrannosaura omnoho mohutnejšia a kompaktnejšia, stavaná na zvládnutie obrovského fyzického tlaku a ťahu. Mnoho krát je to dávané do súvislosti s nebezpečnou korisťou, ktorú lovili – rohatými dinosaurami.

Nech je to ako je , tyrannosauria lebka je malým zázrakom prírody. Sila jeho zovretia tlamy bola pokladaná za enormnú aj skôr, dnes ale vieme, že musela byť naozaj príšerná. Dr. Eric Snively z Univerzity v Alberte popisuje, jak podľa neho stavba nosných kostí umožnila lebke tyrannosaura stať sa „zoologickou superzbraňou“. Podľa Snivelyho sú spojené nosné kosti unikátnym znakom tyrannosauridov, adaptácie, ktorá zabezpečuje pevnosť a kompaktnosť lebky pri trhaní koristi. Sila vyvíjaná čeľusťami vzhľadom na mohutné svalové úpony musela byť taká veľká, že by sa kosti lebky samotného predátora mohli poškodiť alebo zlomiť (to dokazujú aj nálezy ulomených zubov týchto teropodov priamo vo fosíliách koristí). Sila zovretia čeľustí tyrannosaura bola s istotou väčšia než u obrích karcharodontosauridov či spinosaura, bola teda skutočne ohromná aj na jednotku plochy. Zjednodušene možno povedať, že tento dravec dokázal zaboriť svoje úctyhodné zuby (dlhé až 30 cm!) hlbšia do tela koristi. 

Spolupracovníci Snivelyho, fyziológ Donald Henderson z Royal Tyrrel Museum a Doug Phillips z Univerzity v Calgary porovnávali zuby a tvar čeľustí i plôch pre svalové úpony na lebkách tyrannosauridov i iných teropodov. Záver vypovedal v prospech väčšej sily zovretia tyrannosauridov. Oproti svojim starším príbuzným mal Tyrannosaurus výhodnou „neoadaptácie“ v podobe smrtiaceho zovretia. Tieto závery potvrdila i počítačová tomografia lebky. 

Ako vyzerala taká lovecká výhoda? Predovšetkým ide o to, že čeľuste tyrannosaura pôsobili na korisť celou silou, pretože zrastené nosné kosti neboli tvarovateľné. U iných teropodov bol tlak zahryznutia vždy nejako ovplyvnený slabučkým „rozdelením čeľustí“ do strany. Čeľuste „T-Rexa“ umožňovali niečo viac, ako len prehryznúť kožu a svalstvo – mohli drviť kosti. 

Tyrannosaurus rex je stále kráľom medzi dravými dinosaury, aspoň čo sa mohutnosti krčného svalstva a zovretia čeľustí týka. Aj nedospelý jedinec mal rovnakú silu krčného svalstva ako dospelý Carcharodontosaurus, ktorý bol asi o meter väčší. Podľa prepočtov by dokázal dospelý Tyrannosaurus bez problémov zodvihnúť do vzduchu dospelého človeka a vyhodiť ho necelých päť metrov vysoko. Prepočet sily na rigoróznu mechaniku potom pre spodnú čeľusť dravca uvádza silu rovnú 200 000 Newtonov, čo je ako zodvihnúť do vzduchu dodávku! Tento dinosaurus tak zrejme vykazuje doteraz najväčšiu silu zovretia medzi suchozemskými živočíchmi. 

Scéna z Jurského parku, keď rex požiera a na to aj prehryzne doslova „na polovicu“ právnika Gennara, je tak vedecky podloženým faktom. 

Medzinárodný tím paleontológov našiel v severozápadnej Číne kosti najstaršieho zástupcu evolučnej línie, vedúcej k azda najznámejšiemu dravému dinosaurovi, Tyrannosaurovi rex. 

Zdroj: napísal: Vladimír Socha, preklad: R.T. , University of Alberta, www.wildprehistory.org, obrázok-www.dinodata.org 

Čítaj viac...

Prečo byť gigantický?

Obrovské rozmery so sebou prinášajú mnoho zdanlivo fatálnych nevýhod, no živočíchy napriek tomu vytvárali a vytvárajú gigantické druhy. Pri niektorých to vyzerá, že sa príroda načisto zbláznila.

Prirodzene, zostať na veľkostnej úrovni baktérií neposkytuje dostatočný priestor pre zložité štruktúry. Tento dôvod však nevysvetľuje, prečo poznáme stovky druhov obrovských živočíchov, ktoré sa znova a znova zjavujú v priebehu histórie života. 

Godzilla navždy fikciou 

Rozmerné kamióny sú spravidla drahšie, náročnejšie na údržbu a spotrebu paliva, než malé osobné autá. Taktiež tvoria iba malé percento celkového počtu motorových vozidiel na svete. Podobnú situáciu, ako medzi malými a veľkými vozidlami, pozorujeme i v prírode. Ak sa z istého množstva potravy nakŕmi sto antilop, rovnaké množstvo rastlín nasýti len hŕstku slonov. Príčinou je zvýšená spotreba energie a živín z dôvodu veľkých rozmerov. Veľké zvieratá vyžadujú väčší životný priestor na pokrytie svojich potravinových nárokov než malé druhy. Táto priestorová náročnosť spôsobuje, že kým malé živočíchy môžu byť do počtu jedincov veľmi hojné, rovnaké územie postačí len malej populácii veľkých zvierat. Tu sa problémy gigantických rozmerov nekončia. Pre živočíchy, ktoré sa na rozdiel od rastlín aktívne pohybujú, znamená veľkosť obmedzenie pohyblivosti a väčšiu zraniteľnosť voči vplyvom gravitácie. Napríklad blcha, ktorá spadne z desiatich metrov na skaly, si vážne neublíži. Pes sa však doláme a kôň sa takpovediac rozšplechne. Dvojnásobný nárast veľkosti totiž nie je sprevádzaný dvojnásobným nárastom hmotnosti. Váha namiesto toho približne zodpovedá pôvodnej hmotnosti umocnenej na tretiu. Godzilla a King Kong sú tak silou, ktorá drží pokope vesmír, zahnaní do sféry večnej fikcie. Ničiť veľkomestá, loziť po mrakodrapoch alebo dokonca navzájom zápasiť môžu len vo vedecko-fantastických filmoch. V skutočnosti by pri svojich rozmeroch neurobili ani len jediný krok. Gravitácia veľkým rozmerom jednoducho vôbec nepraje.

Dve mŕtve veľryby alebo jeden dinosaurus 

Nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ. Podľa tohto hesla vodné prostredie, ktoré do istej miery oslabuje účinok gravitácie, dovoľuje svojím obyvateľom narastať do takých obrovských rozmerov, aké im dovolí množstvo dostupnej potravy. Niet sa čo čudovať, že pravdepodobne najväčšie zviera všetkých čias, vráskavec ozrutný, žije vo vodnom prostredí. Od rypáka po koniec chvosta môžu niektoré jedince merať vyše tridsať metrov a vážiť okolo 150 ton. Asi 30 krát toľko, čo slon africký. 

Položme ale dva vráskavce ozrutné pozdĺž seba na pevninu. Čo dostaneme? Dve mŕtve veľryby. Vráskavce ale aj iné obrovské morské cicavce sa pod váhou vlastného tela postupne zadusia. 60 metrov mŕtveho mäsa by sme však mohli nahradiť jediným živočíchom. Dinosaurom s monštruóznymi rozmermi a rovnako monštruózne zložitým menom – Amphicoelias fragillimus. Tento dlhokrký jašter je známy len z jediného, medzičasom strateného alebo azda zničeného chrbtového stavca, ktorý v kompletnom stave dosahoval výšku 2,7 metra. Čiže by prevyšoval slona indického. Podľa posledných štúdií Kena Carpentera tento dinosaurus za života meral pravdepodobne až okolo 60 metrov a vážil len o málo menej, než vráskavec ozrutný - 120 ton. No zmienené rozmery neboli podmienené nadľahčovaním vodou, keďže živočích chodil po suchej zemi tak, ako dnešné slony. Len možno s hlasitejším dunením. 

Pri porovnaní tohto giganta s najväčším cicavcom všetkých čias udrie do očí kontrast veľkosti. Najväčším cicavcom všetkých čias bol druh bezrohého nosorožca, ktorý svojou postavou viac pripomínal žirafu než územčistého hrubokožca. Volal sa Indricotherium a dočiahol do výšky okolo sedem až osem metrov. Vážil však niekoľkonásobne menej, než najväčšie dinosaury. Prečo? 

Rýchlo množiace sa vzducholode 

V prípade suchozemských cicavcov je príčinou, prečo nedosiahli väčších rozmerov, pravdepodobne rýchlosť rozmnožovania. Kto mal alebo ešte stále má doma myši ako domáce zvieratá v klietke, alebo nechcene – ako neželaných hostí, určite vie, že na svet privádzajú mláďatá s veľmi vysokou frekvenciou. Ťarchavosť gazely Thomsonovej naproti tomu trvá 190 dní, u slona afrického až 22 mesiacov (660 dní). Väčšie cicavce než slon, ako napríklad Indricotherium, potrebovali ešte dlhší čas. Ich populácia, tvorená podobne ako u iných veľkých zvierat iba malým počtom jedincov, bola veľmi zraniteľná a schopná len pomalej regenerácie. Naproti tomu dinosaury pravdepodobne kládli vajcia v pravidelných intervaloch nezávisle od telesnej veľkosti. Aj stotonový Amphicoelias mohol naklásť veľký počet každý rok, ako ukazujú nájdené znášky jeho príbuzných. 

Výhoda dlhokrkých dinosaurov sa skrývala aj v tráviacej sústave. Potravu ústami len odtŕhali, o rozomieľanie sa postaralo vnútro trupu. Takto stíhali prijímať denne dostatok potravy na vykŕmenie rozmerného tela. Cicavce naproti tomu strácajú veľa času žuvaním. Pre prežúvavce je z tohto dôvodu horná hranica únosnej hmotnosti nastavená na hranicu len čosi vyše tisíc kilogramov! 

Ďalšou výhodou dinosaurov bola prítomnosť vzdušných vakov, dnes typických len pre vtáky. Zrejme zlepšovali využívanie kyslíka, pričom kostené dutiny, kam tieto vaky zasahovali, odľahčovali kostru bez straty pevnosti. So štipkou recesie by sme tak mohli obrovské dinosaury považovať za veľké, mäsité vzducholode. 

Dvojtonoví trpaslíci 

V prípade nadrozmerných dinosaurov sa môže zdať, že sa príroda načisto zbláznila a vytvorila síce pozoruhodné, ale zároveň na skorú záhubu odsúdené formy.

Naše vedomosti o druhohorách tomuto zdaniu protirečia. Veľkostná kategória aspoň dvetisíc kilogramov ťažkých dravcov a viac než 30 metrov dlhých bylinožravcov mala po celú druhú polovicu druhohôr prakticky nepretržité zastúpenie. V prípade viactonových dravcov to bolo približne 135 miliónov rokov, u dlhokrkých dinosaurov, tzv. sauropodov aspoň 100 miliónov rokov! Sauropody pritom už krátko po svojom vzniku niekedy pred 230 až 225 miliónmi rokov bežne dosahovali dĺžku nad desať metrov a hmotnosť jedného alebo viacerých slonov. 

Šesťmetrové druhy s váhou jednej až dvoch ton považujeme za trpasličie, kým dvakrát väčšie za „malé“. A nielen malé, ale aj veľmi vzácne. Napriek rozmerom boli dlhokrké dinosaury veľmi dôležitou zložkou fauny ako do počtu druhov, tak i do počtu jedincov až do hromadného vymierania pred 65 miliónmi rokov, kedy spolu s ostatnými nevtáčími dinosaurami vymreli. Je neodškriepiteľné, že existovalo a v podobe vtákov stále existuje obrovský počet druhov malých dinosaurov, no rovnakým spôsobom je neodškriepiteľné, že tieto živočíchy boli vo všetkých smeroch majstrami gigantických rozmerov.

Výhody obrovitosti 

V histórii života sa takmer nepretržite vyskytovali živočíchy s maximálnou veľkosťou, akú uniesla ich telesná stavba a životné prostredie. Tak ako dinosaury, aj slony a ich pravekí príbuzní si po milióny rokov udržiavajú veľkostný štandard s váhou niekoľkých ton. Početných obrov pritom vytvárali i nespočetné iné skupiny: poznáme tonové hlodavce, praveké kondory s rozpätím krídel malého osobného lietadla, dvanásťmetrové žraloky a tak ďalej. Keby platili len nevýhody gigantických rozmerov zmienené na začiatku tohto článku, nebolo by tomu tak. Veľké telesná rozmery sú samozrejme výhodné či už pre druh alebo jedinca: veľké bylinožravce sú napríklad menej zraniteľné voči dravcom, veľké dravce zase ľahšie premôžu menších dravých konkurentov a aj veľkú korisť. V oboch prípadoch, u bylinožravcov i mäsožravcov, veľkosť prináša výhodu pri rozmnožovaní, keď veľké samce víťazia v súbojoch o samice, prípadne sú pre samice atraktívnejšie. 

Odsúdené na malosť? 

Niektorý z týchto dôvodov podmienil aj vznik obrovských článkonožcov mnoho desiatok miliónov rokov pred prvými veľjaštermi. Obrovské pavúky, škorpióny a vážky s dĺžkou tela alebo rozpätím krídel 75 i viac cm, prípadne dvojmetrové stonožky však existovali aj vďaka nadmernému množstvu kyslíka počas karbónu. Oproti ich dnešným druhom sú to rozmery úctyhodné, ale stále na míle vzdialené veľkostnej kategórii slona. Dnes tak ako v praveku obrovské článkonožce vo väčšom vzraste limituje zaostalosť dýchacieho systému - nemajú pľúca. No veľkosť slona by nedosiahli ani v prípade, keby kyslík tvoril sto percent atmosféry jednoducho preto, že nemajú dostatočnú opornú sústavu vo forme vnútornej kostry. 

Podobne, suchozemské cicavce možno budú v budúcnosti vytvárať veľké formy, veľkosti najväčších dinosaurov sa nikdy nevyrovnajú. Pre všetky skupiny organizmov však platí, že dokiaľ bude rozmernosť prinášať výhody, nebudú vytvárať len druhy s optimálnou veľkosťou, ale aj s rozmermi na hranici ich možností. 

Autor: Dušan Valent, obrázok: equark.sk

Čítaj viac...